Myšičky XXXIV.

07.07.2017 10:19

Čo všeličo sa udialo a snáď aj udeje. Ako inak :-) U nás sa deje stále niečo a stále hovorím, že nič nestíham, potrebovala som sa narodiť o pol dňa skôr.. Mamííí! Ale keďže sa tak nestalo, tak všetko stále riešim a rýchlo, lebo mám pocit, že nič nestíham a fakt roky bežia ako ja na bežiacom páse na začiatku.

Ale po poriadku. Od poslednej zmienky (mi to príde ako príchod Cyrila a Metoda na Slovensko :-) o myšičkách, sme absolvovali tri silné výstavy, z ktorých mám aj teraz zimomriavky. Okrem toho, sme začali konečne! trénovať na nore, a musím po strede povedať, že som spokojná a snáď to doklepeme do zdarného konca, lebo páči sa mi práca Debbie, aj keď ten nábeh nie vždy ide ako si myslím. Čo si myslí pidipiškóta vedieť nechcem, lebo určite by ma presvedčila, že má pravdu. Ale je to záležitosť viacerých faktorov, ktorým ja amatér neprikladám význam. Ako keď na tréningu vzíde otázka, akú chceš líšku? Mne je to jedno, veď skúsiť treba všetko. Kto sa pýta na skúškach, čo chcem ? Nech sa skúsi všetko a nie som zbytočne ne-milo prekvapená. 

Koncom júna sme boli na jednodňovom výlete u susedov na medzinárodnej výstave u našej obľúbenej a prísnej  rozhodkyni, a doniesli sme si BOB, za čo som nesmierne vďačná, lebo konkurencia bola aj nebola silná, ale ona nie je o počte ale o kvalite, a pár pekných jedincov tam veru bolo. Páčilo sa mi, že sa rozdávali známky aj iné ako výborná, preto si istých rozhodcov vážim oveľa viac ako tých druhých, lebo vedia pomenovať veličinu a následne ju aj odôvodniť a (ne)oceniť. No k tomu treba dozrieť, mať odvahu a samozrejme vedomosti, ktoré dovolia širokú paletu známok aplikovať aj v praxi. 

Nejako sa zotmelo, veru dážď by sa hodil, ale potom mi je zase ľúto, že si večer nemôžem realizovať svoj rituál polievania záhrady a následného pozorovania na lavičke ako je ďalší deň za nami a to ticho a vdychovať čerstvý vzduch po polievaní. Po západe slnka to tu ožíva. Decká celý deň sa vyvaľujú a premiestňujú a vyspávajú a večer to rozbalia. Do pol jedenástej sa nezmestia do kože, do záhrady, do polievania, do ničoho :-) Nahánačka prvej ligy, štekot, mrčanie a šmírovanie, drganie, obťažovanie všetkého živého, čo by sa mohlo hrať a naháňať s nimi. Niekedy mám pocit, že mám večné šteňatá. Aj teraz, ticho pred búrkou. Doslova. Oba významy.

Pracuje sa na streche altánka, vyzerá to výborne, ako všetko čoho sa môj Dalibor dotkne. Ani si neviem predstaviť, či by sme sa tešili z niečoho, čo by u nás robila cudzia ruka. Od záhrady po dom, všetko je rukopis najmä môjho muža. Ja len zavelím, on odslúhlasí ( hlavne zo statického a architekonického hľadiska) a už sa realizujeme. Je to ako so psom. Vyhandlovaným úspechom by som sa netešila. Ponúkať  kúpený koláč návšteve  u mňa doma - by som hanbila. Všetko musím ja :-) Kým vládzem.

No. A potom sme sa vybrali do Veľkej Idy. Tretí rok po sebe. Tretí rok the best. Opäť sme bývali v dedinke v Maďarsku, neskutočne skutočná dedina Telkibanya. Treba zažiť. Písmenká sú slabý odvar, rovnako ako popis nášho šialene úspešného víkendu, ktorý začal dažďom a kto vie, čo je výstava vonku pod vodou, tak si vie predstaviť. To, že večer začalo pršať a ráno liať až do poobedných hodín, malo za následok dve roztatárené paničky s jazvečíkmi, ktoré, ako sa ukázalo boli najúspešnejšími predstaviteľkami 4. FCI skupiny :-) Obe mali rybársky dážniko-stan, ktorý ani návalom dažďa sa neubránil a sporadicky pršalo aj v stane :-) a až tak, že rodokmeň a preukaz pôvodu nadobudli vlnitý vzhľad ala Ado keď zmokne :-) Napriek týmto zvláštnostiam okoreneným naším letným oblečením, lebo - veď je leto, a holé nohy trochu opálené z dovolenky prečo neukázať, sme šmírovali vystavovateľov so psami a vyhlasovali súťaže o najviac zasvineného účastníka kruhu 11. Teplo vyzeralo trochu inak, ako sme si mysleli a tak sme využívali tepelné zdroje najskôr slušnejšieho charakteru typu káva a langoš ( ten bol celkom nejedlý), neskôr ( teda  po obede) sme koštovali od becherovky, hrušky cez víno, po vodku, ktorí nám ostali verní spoločníci do nedele poobedia. Výborná atmosféra, všetko v kľude, málo handlerov, nikto nerýpal, jednoducho s titulmi, či bez nich - víkend plný cerenia zubov od záchvatov smiechu, po svalovicu na nohách od chodenia si po pitný režim :-) a blatové nohy aj po troch umytiach. 

Ida je vždy úžasná, rozmýšľam, koho vyvenčím budúci rok, lebo Debka pravdepodobne bude po materskej, aj keď už pár mesiacov... a malá Agátka bude ešte malá. Ale zase, nech sa učí Marlejka :-) Fakt je, že to veľký časový úsek, ktorý ešte nadobudne celkom iné rozmery a záverečnú podobu.

Debka si v sobotu vypárkovala a zamachrovala druhým BIS, čo je nepredstaviteľná radosť z tejto malej žabky, ktorú viac ako párky, zaujímala slamená bedňa, ktorá páchla všeličím zaujímavým :-) V nedeľu si obhájila BIG, a tým dobieha veľkého Marleyho, v počte 11 kusov ( wááu ) , ktorý chodí na výstavu chrániť svoje poklady a robiť poriadkový dozor. Teraz to vyzerá , že nejaký ten týždeň máme oddych, aj keď my výstavy nepovažujeme za nijak náročné alebo únavné. A myslím, že títo teraz spiaci jazvečíci, sú šťastní pri nás a s nami kdekoľvek. Obzvlášť, akonáhle otvoríme dvere auta, rýchlosťou zjedenia surového mäsa sú v aute a čakajú. Kam to dnes bude? Ideme trénovať noru? Alebo babke na dvor? Alebo do vedľajšej dediny na prechádzku? Alebo k veterinárovi, kde najprv budeme štekať a potom trošku poslúchať? Alebo na výstavu? Alebo na skúšky, kde všetkých prekvapíme tak alebo onak? Oni sa proste tešia, pre nich nie je nič za trest ani nasilu. A to na druhej strane teší mňa. Lebo cítim, že sme všetci spokojní. Krásne leto majte, veľa slnka, ale aj vody, veľa radosti so štekotkami a nepúšťajte si do okolia vysávačov energie :-)