Čo je málo, to je veľa!

06.08.2018 13:33

Áno, sme hrdí na naše deti. Ktoré sú ojedinelé, z veľkej lásky plánované, z veľkej lásky stvorené a z najväčej lásky opatrované nielen Debbinkou ale aj nami, ktorí to celé považujeme za zázrak. Až natoľko, že sme šťastní, že máme "len" a až tri zároveň. Že nie sme fabrika, núkajúca niečo, je ešte len v pláne a že stále sú dozvuky a záujem o naše šteniatka do budúcna a to nielen na Slovensku. TO  je šťastie a to je to, o čom sme snívali. Źe sa našim láskam venujeme, že nemáme opatrovateľky, že si nepíšeme naše štvornožky na iné chovné stanice, ani sa nechválime tým, čo nie je naše, lebo je to naša česť, radosť a poctivá práca. Naozaj som čím ďalej na to, čo vnímam a vidím do niektorých vecí, bohužiaľ, viac hrdá na to, čo sme dokázali. Pre niekoho nič, ale pre nás je to stvorenie nových plyšových hebúčkych životov pre úžasných ľudí. Ten pocit sa nedá vyjadriť množstvom radosti verzus počet odchovancov. To nie je úmera. Maximálna láska sa u nás vyjadruje počtom psíkov v domácnosti s individuálnym prístupom a venovaním maximálneho voľného času. Nie údelovo kvôli povinnostiam a záľubám. Naša záľuba sú oni. Tri ryšavé životy, dýchajúce náš vzduch a my ich. Zžili sme sa s nimi a oni s nami a sme nerozlučný tím.  Dnes robenie šteniat je často krát zváštny biznis. Nerada to priznávam, ale v mnoho prípadoch je to tak. A ľudia to podporujú. A chovatelia sa chvália radi cudzím perím, vodu kážu, víno pijú, prípadne ak máte dotaz ako správny chovateľ na klub, tak odpovede sa nedočkáte. Aj takto funguje "obchod" s papierovými psíkami. Preto nehľadám a nebudem hľadať vo veľkých vodách, zvučné mená často krát nič neznamenajú, skôr mám pocit , že ich drží len meno a kvalita ubúda na úkor kvantity, krytie s tými istými jedincami, lebo veď je to lacné, je to na dvore. Takýto smer, ani kotercový chov - nie je náš. Preto sme sa rozhodli ísť na európsku výstavu, kde si ideme obzrieť podľa fotiek a výsledkov kvalitného krásneho psa z malej chovnej stanice so slušným rodokmeňom. Takej chovnej stanice, ktorá robí maximum. Ktorí to robia z lásky. Ale nie k peniazom. Teda také, ako my.

Agatta má presne 6 mesiacov a dva dni. Nie sme a nebudeme a nechceme byť poľovníci. Ale, chodí na pole takmer každý deň. Stopuje od 4 mesiacov. Nie, že stopuje na poli dolu hlavou, ale že má natiahnutú pachovú stopu a vypracuje ju a za odmenu si nesie nohu z divinky až domov. Agatta hlási zajačiu stopu od 5 mesiacov. Od 6 týždňov si pobehujú po nore, ktoré rozmerovo spĺňa štandardy. U nás doma. V stredu skoro ráno vyrážame do diviačieho plôtku. So samou Agattou. Nikto ju nič neučí, nikto ju nerozštekáva, všetko si organizuje v hlavičke a hrdielku sama. Malá veľká Agatta. To len na margo toho, že nie sme poľovníci a tak je myslené, automaticky, že sme gaučáci. Nie, nie sme a nebudeme. Naši na gauč a posteľ ani vyskočiť nevedia. Ani nesmú. Neviem, ako dopadneme na skúškach, ale jedno je isté, Agatta si užíva to, na čo bola narodená, desať v jednom. A nikto mi nezobrie názor, že musím byť poľovník, aby sa mala lepšie. Ona sa má parádne, ona je parádna, ona je naše slniečko. Preto dostala po narodení, aj keď nemusela, lebo bola samá piškótka, žltú, slniečkovú šnúrečku. Slniečko Agatta. Nech sú všetky jazvečíky slniečkovo šťastné. Rovnako ako usmievavý zaľúbený Marley a maličká milovaná Debbie.