Chov s láskou a bez

09.04.2019 11:10

Pred rokom sme sa rozlúčili so skoro všetkými šteniatkami. Veď to bol cieľ krytia našej milovanej Drobky. Meno Drobka jej prischlo, keď Dalinko zistil, že Debbie je najmenší článok našej rodinky. Pritom tak úžasný, tak dokonalý, tak papuľnatý, tak poslušný, tak mačkonenávidiaci pritom pologaučový mojkací macíček. To je naša Drobečka. Síce najmenšia, ale najvtierkovitejšia. Naša maminečka, láskyplná, pokojná, bez prahu bolesti a únavy.

Pred vyše rokom, keď prišli celkom ťažko na svet tieto veľké šteniatka, nevedela som, čo nás čaká, no svet sa prevrátil naruby. Krásne naruby. Debbie si spravila s malými prísavkami rázom poriadok a režim, nikdy a keď napíšem nikdy, tak nikdy nás tieto maličké tvorčeky neotravovali, neobťažovali, nič doma nezničili, no radosť mať šteniatka, voňavé, uštekané, vrčavé, hajavé, hladné aj napapané. Nádherný čas, plne využitý neskutočným šťastím.

Chceli sme mať šteniatka len z prozaického dôvodu. Aké to je. Veľa vecí v živote skúšame zo zvedavosti a tak toto síce nie vec ale udalosť, ktorú som si v živote chcela skúsiť. Nič za tým nehľadať, nebolo to vyslovene, že som chcela pokračovateľa Marleyho cez Debbie a nejakú fenečku. Áno, nejaký drobný pomimo zámer tam bol ale nesilili sme naše malé jazvečíkovité dievčatko, aby sme znej vybúchali pokračovateľa rodu za každú cenu. Ako tomu je u niektorých chovateľov. Zámeru rozumiem. Nerozumiem však, ak zámer do chovu nevýjde, ako ľahko sa je zbaviť maličkého nič netušiaceho drobečka. Alebo absolvovať ďalšie krytie po pár mesiacoch od pôrodu. Keď už nenájde miesto v smečke. Lebo nie je nositeľom dobrých správ, v preklade, nebude mať okrem lásky čo chovateľovi priniesť. Nepochopiteľné pre ľudí, ktorí zvieratá milujú.

Nie som chovateľ. Som človek milujúci svoje psie deti. Nechcem chovať. Chcem z času na čas dopriať nám, ľuďom radosť. Radosť cez maličké zvieratká, ktoré sa rodia v milujúcom brušku a ostanú u vás 2 mesiace a potom v srdci celý život. Milujem všetky Áčka bez ohľadu. MIlujem, keď mi pošlú majitelia týchto tvrdohlavých úžasniatok fotky a pokec, akí sú. Že sú voľní, spokojní, šťastní -  šťastné obe strany. Vtedy sme aj my. Že všetko naplánované malo zmysel a tie malé životy budú robiť radosť dobrým ľuďom aj keď len pár rokov. Práve intenzívnych pár rokov. Jediné negatívum, ktoré psíky majú.

Dalo mi to veľa, a čosi aj vzalo. Ako všetky životné situácie. Dalo mi to jednak všetky možné strasti, ktoré sme si s Debbie prešli, ktoré nás ale možno posunuli vyššie o level pri prípadnom ďalšom pôrode, že asi vieme, čo všetko na svete nás môže stretnúť a vieme ako to riešiť, dalo nám to silné zblíženie šteniatok s Marleym, ktorý ich strážil počas Debbinkiných časoch na infúziach. Debbie nestratila ani kúsok šarmu, pokoja, pokory a hrdinstva, ani na chvíľku neprestala bojovať a nikdy sa ničoho nevzdala. Nikdy nebola unavená, nepokojná, nešťastná. Toto zviera je Marleyho dcéra. Milovaná, prvá fenečka, ktorá nám dala neskutočne veľa a veľa dáva. Drobečka moja, ostaň taká hrdinka, navždy !

Keď si týmto všetkým prejdete, pochopíte, čo je láska v chove. Zasa to slovo chov.  Také nevznešené, také slaboduché slovo.

Vypiplete všetky maličké zdravé divoké šelmičky, nájdete im  úžasných dokonalých ľudí na celý život, ktorí sa doĺňajú a tešia navzájom. Pri všetkej vôli, akoľkoľvek chcete spraviť vzorec dokonalosti, môže a patrilo by sa, aby bol aj nejaký bezvýznamný mínus. A tak nikdy neovplyvníte to, čo bolo dané proti vôli FCI v dvoch krajinách chovu jazvečíkov a to zuby. Respektíve bodky, ktoré sa zubmi nazývajú. A tento jeden nedostatok,ktorý si vymyslel niekto v dobe ľadovej a používa to rád dodnes, predurčil nechovnosť jedincov. Je to veľmi smutná okolnosť, keď všade naokolo sa tešia z toho, čo u nás radosť zoberie zadubeným ľuďom, ktorí nie sú ochotní pripustiť, že pravda, ktorú hlásajú je ich výplod chorej fantáze a dávno nemá nič spoločné s európskym chovom jazvečíka.

Keď som sa pýtala, ako sa dá zachovať a docieliť plnochruposť, bolo povedané poradcom chovu a predsedom, že si mám daného jedinca preveriť pri párení a rodičov tiež. Nesmejte sa. Mne to smiešne neprišlo. Chcem kryť 900 km od bydliska, prídem s háravečkou za ženíchom a poviem mu ááá ? a myslíte, že majiteľ akéhokoľvek psa vie generácie dozadu, že všetky psi v rodokmeni boli plnochrupé? ak aj áno, kde je istota? NIkde. Keď nevieme a neexistuje vzorec, ako vieme, že to, čo robíme, je správne? Predpokladom?

Mrzí ma to, lebo podceňujeme FCI a okolité krajiny, ktoré si chovajú veselo, spokojne bez týchto zubov a bez skúšok. Kto chce, si zabezpečí psa takého alebo onakého. Kto chce, kryje s pracovným, kto chce s plnochrupým, kto chce s kým chce. U nás sa nekontroľuje, s kým ide Debbie kryť. Či ten ktorý pes má zuby, skúšky a podobne... Tak nehrajme sa na pápežskejších.

Ťažko sa mi takto proti pravidlám prinášajú na svet šteniatka. Robím všetko preto, aby boli plnochrupé, aby mali rodičia čo najviac skúšok ( aj keď sú mi proti srsti ) , aby boli výstavne slušné, aby sa približovali k dokonalosti, aby mali povahu radšej divokú ako miernu. Ale moja námaha môže výjsť nazmar. Lebo keď sa pýtate, či jeden zub je chyba, tak áno je to vážna chyba, odpovedia vám.  Chyba bez zadania posudku prečo a nasranosť, ako ste sa opovážili sa spýtať.Ak sa spýtate na veľmi zlé chrbtové líniem to vraj chyba nie je. O demokracii nie je reč.

Urobte si záver aký chcete. Ale byť poctivým chovateľom štandardov na Slovensku je veľmi ťažké. Preveľmi. Keď láska prevažuje nad chovom ako takým, snažíte sa dať tomu všetko, potom ťažko sa dá zmieriť so skutočnosťami, že niekde sa chybička vloudila, ale tá chyba je len v chorých jadrách niektorých krajín.

Nie som typ, ktorý si ponechá šteniatko a počká, kým sa vyvŕbi a potom sa uvidí. U nás sa vidí hneď. Že je milované. S chovnosťou alebo bez, s výstavami alebo bez. A risknúť na Slovensko si doviezť novú krv? V žiadnom prípade. Tu sa netoleruje nič.

Nakoniec by som dodala. Narodila sa jedna fenečka. Hovorím, že jej chýba pipík, ona je totiž viac chlapec ako dievča, vyrastala medzi samými chlapečkami. Malý vidláčik. Agátka. Vysnívané žlté slniečkové dievčatko. Dedová Mája. Veľká Mája. Má labky ako malý lev a pohyb ako puma. Dlhá ako dedo, zasnená ako mama. Nech by bola akákoľvek , je to naša Agatta. Naše črievko nevychované a uštekané. Naše tretie všetko. So všetkým od prvého dňa bola právoplatnou členkou našej smečky. Toto je o láske. Neviem si predstaviť, že by som ju kvôli zubu dala preč v 6 mesiacoch, lebo nesplnila chovateľské očakávanie. Fuj, hanbím sa len pri pomyslení na to. Zapredať lásku kvôli zubu!!! Nie, naša Agatta je šialená a tak šialene milovaná ako jej je sloboda prejavu. Naše 14 mesačné červené slniečko.

Ľúbte svoje zvieratá, veď preto ste si ich zadovážili, majte ich radšej menej ako viac, každé jedno vás potrebuje, aj keď má smečku. Žije kvôli vám a pre vás. Buďte ako majitelia Áčiek, najúžasnejšie rodiny pod slnkom. Ďakujeme za áčka, malo to neskutočný zmysel !!!

Vaša zvláštna "chovateľka" Lu.